Synodálnosť Cirkvi

V sobotu 9. októbra 2021 otvoril pápež František Biskupskú synodu, venovanú téme synodality Cirkvi. Pri tejto príležitosti o.i. Svätý Otec povedal: "Prežívajme túto synodu v duchu modlitby, ktorou Ježiš vrúcne prosil Otca za svojich učeníkov: «Aby všetci boli jedno». (Jn 17,21). K tomuto sme povolaní: k jednote, k spoločenstvu, k bratstvu, ktoré sa rodí z vedomia, že nás objíma tá istá Božia láska. Všetci bez rozdielu, a osobitne my, pastieri, tak ako napísal svätý Cyprián: «Musíme udržiavať a pevne vyžadovať túto jednotu, predovšetkým my biskupi, ktorí predsedáme Cirkvi, aby sme dali dôkaz, že aj samotný biskupský zbor je jeden a nerozdelený». Kľúčové slová synody sú tri: spoločenstvo, participácia (účasť) a misia (poslanie). Synoda nie je parlament, synoda nie je prieskum názorov, synoda je cirkevný moment a hlavným aktérom synody je Duch Svätý. Ak tam nie je Duch, nebude to synoda. Synoda je cestou skutočného duchovného rozlišovania, na ktorú sa nepodujímame preto, aby sme dali krásny obraz o nás samých, ale aby sme lepšie spolupracovali na Božom konaní v dejinách. Je dôležité, aby synoda bola skutočne tým, čím je, vývojovým procesom; aby v rôznych fázach a počínajúc zdola zapájala miestne cirkvi do oduševnenej a stelesnenej práce, čo jej vtlačí štýl spoločenstva a participácie, v znamení misie. Máme príležitosť stať sa Cirkvou blízkosti. Neustále sa vraciame k štýlu Boha: Božím štýlom je blízkosť, spolucítenie a nežnosť. Celý list pápeža k Synode si môžete prečítať tu.  

 

Čo je to synoda?

„Synoda“ je staré, v Tradícii Cirkvi veľmi ctihodné slovo, ktorého význam odkazuje na tie najhlbšie témy Zjavenia. Skladá sa z predpony σύν („s-“) a podstatného mena ὁδός („cesta“). Označuje tak cestu, ktorou spoločne kráča Boží ľud. Rovnako odkazuje aj na Pána Ježiša, ktorý sám seba predstavuje ako „cestu, pravdu a život“ (Jn 14,6), a na skutočnosť, že kresťania boli v začiatkoch jeho nasledovania nazývaní „stúpencami Cesty“. Naša synoda, teda dnešná biskupská synoda je spoločné kráčanie. Sme pozvaní kráčať spolu. Kňazi, laici, biskupi, deti, mladí, dospelí, rehoľníci, ľudia, ktorí sa cítia vylúčení, ľudia na okraji spoločnosti, veriaci katolíci, aj tí, čo Boha hľadajú, veriaci z iných cirkví, aj pochybujúci... Spoločne. Viac...

 

Hlavné ciele synodality

Hlavné ciele, ktorú určujú synodalitu ako formu, štýl a štruktúru Cirkvi:

• pripomínať si ako Duch viedol Cirkev na jej ceste dejinami a ako nás dnes volá, aby sme spoločne svedčili o Božej láske;

• prežívať procesy v Cirkvi ako participatívne a inkluzívne, ktoré každému – a zvlášť tým, ktorí sa z rôznych dôvodov nachádzajú na okraji – ponúknu príležitosť vyjadriť sa a byť vypočutý, aby mohol prispieť k budovaniu Božieho ľudu;

• spoznať o oceniť bohatstvo a pestrosť darov a chariziem, ktoré Duch slobodne šíri, pre dobro spoločenstva a v prospech celej ľudskej rodiny;

• okúsiť participatívne spôsoby preberania zodpovednosti v ohlasovaní evanjelia a v úsilí o budovanie krajšieho a obývateľnejšieho sveta;

• preveriť ako sa v Cirkvi vykonáva zodpovednosť a moc, a tiež preskúmať štruktúry, ktoré to riadia, aby sa tak odhalili predsudky a pokrivená prax, ktorá nie je zakotvená v evanjeliu, a pokúsiť sa to zmeniť;

• potvrdiť kresťanské spoločenstvo ako dôveryhodný subjekt a spoľahlivého partnera na ceste sociálneho dialógu, uzdravenia, zmierenia, inklúzie a participácie, rekonštrukcie demokracie, podpory bratstva a sociálneho priateľstva;

• ozdraviť vzťahy medzi členmi kresťanského spoločenstva, ako aj medzi kresťanskými komunitami a inými spoločenskými skupinami, napríklad spoločenstvami veriacich iných vyznaní a náboženstiev, organizáciami občianskej spoločnosti, ľudovými hnutiami, atď.;

• podporiť uznanie a osvojenie si plodov nedávnych synodálnych skúseností na univerzálnej, regionálnej, národnej a miestnej úrovni.

 

Základné otázky

Cesty pre konzultácie s Božím ľudom

Základné otázky, ktoré sprevádzajú túto konzultáciu s Božím ľudom, sú tieto:

Synodálna Cirkev, ktorá ohlasuje evanjelium, „kráča spoločne“:

Ako uskutočňujete toto „spoločné kráčanie“ dnes vo vašej partikulárnej cirkvi?

Aké kroky nás Duch vyzýva urobiť, aby sme rástli v našom „spoločnom kráčaní“?

Aby ste mohli odpovedať, pozývame vás:

               a) spýtať sa, aké skúsenosti vašej partikulárnej cirkvi vám pri nich prichádzajú na myseľ;

               b) hlbšie preskúmať tieto skúsenosti: akú radosť vo vás vyvolali? Na aké ťažkosti a prekážky ste narazili? Aké zranenia vznikli? Čo ste pochopili?

               c) pozbierať plody, o ktoré sa treba podeliť: kde v týchto skúsenostiach zaznieva hlas Ducha?  Čo si od nás žiada? Aké body treba potvrdiť, aké sú vyhliadky na zmenu, aké kroky treba urobiť? Kde pozorujeme konsenzus? Aké cesty sa otvárajú pre našu partikulárnu Cirkev?

 

Desať tématických oblastí, ktoré treba preskúmať

(30. bod Prípravného dokumentu)  Aby sme pomohli vyzdvihnúť získané skúsenosti a bohatšie prispeli ku konzultáciám, naznačíme v ďalšom desať tematických oblastí, v ktorých sa prejavujú rôzne aspekty „žitej synodality“. Je potrebné ich prispôsobiť rôznym miestnym podmienkam a z času na čas ich dopĺňať, objasňovať, zjednodušovať a prehlbovať, pričom osobitnú pozornosť treba venovať tým, ktorí majú väčšie problémy zúčastniť sa konzultácií a odpovedať: Vademékum, ktoré sprevádza tento Prípravný dokument, ponúka v tomto smere nástroje, cesty a rady, aby mohli rôzne skupiny otázok inšpirovať konkrétne momenty modlitby, formácie, reflexie a výmeny skúseností.

 

I. SPOLOČNÍCI NA CESTE:  V Cirkvi a v spoločnosti ideme bok po boku po rovnakej ceste. Kto sú tí, čo vo vašej miestnej cirkvi „kráčajú spoločne“? Keď hovoríme „naša cirkev“, kto k nej patrí? Kto nás žiada, aby sme kráčali spoločne? Kto sú naši druhovia na ceste, aj mimo okruh Cirkvi? Aké osoby alebo skupiny sú ponechané, úmyselne alebo fakticky, na okraji?

II. POČÚVANIE:  Počúvanie je prvým krokom, no vyžaduje si otvorenú myseľ a srdce, bez predsudkov. Komu naša partikulárna cirkev „dlží počúvanie“? Ako sú vypočutí laici, zvlášť mladí a ženy? Ako integrujeme prínos zasvätených osôb? Aký priestor má hlas menšín, odmietnutých a vylúčených? Dokážeme identifikovať predsudky a stereotypy, ktoré nám bránia v počúvaní? Ako načúvame sociálnemu a kultúrnemu kontextu, v ktorom žijeme?

III. VYJADRENIE NÁZORU:  Všetci sú vyzvaní hovoriť s odvahou a parrésiou, t.j. zahrnúť slobodu, pravdu a lásku. Ako podporujeme v rámci nášho spoločenstva a jeho orgánov slobodný a autentický komunikačný štýl, bez dvojtvárnosti a oportunizmu? A ako je to voči spoločnosti, ktorej sme súčasťou? Kedy a ako dokážeme povedať to, čo nám leží na srdci? Ako funguje vzťah s médiami (nielen katolíckymi)? Kto hovorí v mene kresťanského spoločenstva a ako sa vyberá?

IV. SLÁVENIE:  „Spoločne kráčať“ je možné len vtedy, keď sa to zakladá na komunitnom počúvaní Božieho slova a na slávení Eucharistie. Akým spôsobom modlitba a liturgické slávenie reálne inšpiruje a orientuje naše „spoločné kráčanie“? Ako inšpirujú naše najdôležitejšie rozhodnutia? Ako podporujeme aktívnu účasť všetkých veriacich na liturgii a vykonávaní posväcovacej funkcie? Aký priestor má vykonávanie služieb lektorátu a akolytátu?

V. SPOLUZODPOVEDNOSŤ ZA MISIU:  Synodalita je v službe misii Cirkvi, na ktorej sú povolaní podieľať sa všetci jej členovia. Keďže všetci sme misionárski učeníci, akým spôsobom je každý pokrstený povolaný stať sa protagonistom misie? Ako cirkevné spoločenstvo podporuje vlastných členov zapojených do služby v spoločnosti (v sociálnej a politickej oblasti, vo vedeckom výskume a vyučovaní, v oblasti sociálnej spravodlivosti, ochrany ľudských práv či starostlivosti o spoločný dom, atď.)? Ako im pomáha prežívať tieto úlohy v logike misie? Ako sa deje rozlišovanie týkajúce sa rozhodnutí súvisiacich s misiou a kto sa na ňom podieľa? Ako boli s ohľadom na účinné kresťanské svedectvo integrované a prispôsobené rôzne tradície, zvlášť tie východné? Ako funguje spolupráca na územiach, kde sú prítomné rôzne cirkvi sui iuris?

VI. DIALÓG V CIRKVI A SPOLOČNOSTI:  Dialóg je cestou vytrvalosti, ktorá zahŕňa aj stíšenie a bolesť, ale je schopná prijať skúsenosti jednotlivcov i národov. Aké sú miesta a spôsoby dialógu v rámci našej partikulárnej cirkvi? Ako sa vyrovnávame s odlišnými pohľadmi, konfliktmi, ťažkosťami? Ako podporujeme spoluprácu so susednými diecézami, s náboženskými komunitami prítomnými na našom území a medzi nimi a tiež s laickými združeniami a hnutiami a medzi nimi navzájom, atď.? Aké skúsenosti s dialógom a spoločným úsilím máme spolu s veriacimi iných náboženstiev a s neveriacimi? Ako Cirkev vedie dialóg a učí sa od iných spoločenských inštitúcií: sveta politiky, ekonomiky, kultúry, občianskej spoločnosti, chudobných...?

VII. EKUMENIZMUS: Dialóg medzi kresťanmi z odlišných denominácií, zjednotenými jedným krstom, má osobitné miesto na synodálnej ceste. Aké vzťahy udržiavame s našimi bratmi a sestrami z iných kresťanských denominácií? Akých oblastí sa týkajú? Aké ovocie máme z tohto „spoločného kráčania“? S akými ťažkosťami sme sa stretli?

VIII. AUTORITA A SPOLUÚČASŤ:  Synodálna Cirkev je Cirkev participatívna a spoluzodpovedná. Ako sa stanovujú ciele, ktoré treba sledovať, cesty k nim a kroky, ktoré treba uskutočniť? Ako sa vykonáva autorita v rámci našej partikulárnej cirkvi? Aká je prax tímovej práce a spoluzodpovednosti? Ako podporujeme laické služby a prevzatie zodpovednosti veriacimi? Ako fungujú synodálne orgány na úrovni partikulárnej cirkvi? Prináša to plodné skúsenosti?

IX. ROZLIŠOVANIE A ROZHODOVANIE:  V synodálnom štýle sa rozhoduje prostredníctvom rozlišovania, na základe konsenzu, ktorý vyplýva so spoločnej poslušnosti voči Duchu. Pomocou akých postupov a metód sa spoločne rozlišuje a prijímajú rozhodnutia? Ako je možné ich zlepšiť? Ako podporujeme spoluúčasť na rozhodovaní v rámci hierarchicky štruktúrovaného spoločenstva? Ako skĺbiť konzultačnú fázu s rozhodovacou, decision-making proces s momentom decision-taking? Akým spôsobom a akými prostriedkami podporujeme transparentnosť a zodpovednosť?

X. FORMOVANIE V SYNODALITE:  Spiritualita „spoločného kráčania“ sa má stať výchovným princípom pre formovanie ľudskej osoby a kresťana, rodín a spoločenstiev. Ako formujeme osoby, zvlášť tie, čo zastávajú zodpovedné úlohy v rámci kresťanskej komunity, aby boli schopné „spoločne kráčať“, počúvať sa navzájom a viesť dialóg? Akú formáciu ponúkame, pokiaľ ide o rozlišovanie a vykonávanie autority? Aké nástroje nám pomáhajú pochopiť dynamiku kultúry, v ktorej sme ponorení, a jej dopad na náš štýl prežívania Cirkvi?